Memento pre živých alebo akí vieme byť my ľudia!

Autor: Monika Sobeková | 15.8.2012 o 11:46 | (upravené 15.8.2012 o 15:24) Karma článku: 7,52 | Prečítané:  796x

Dejiny sú svedkami čias, svetlom pravdy, živou pamäťou a poslom minulosti, vravel Cicero. Už dva roky sme sa chystali s kolegami na výlet do Osvienčimu, ale vždy sa našlo milión dôvodov prečo tam neísť. Dnes, keď už sú to bývalí kolegovia sme sa konečne zmobilizovali a stanovili termín na minulú sobotu. Každý nás odrádzal, že to nie je zrovna šťastný spôsob trávenia voľného času. Asi mali pravdu, šťastný síce nie, ale je obrovským mementom, ktoré pripomína, akí sme my ľudia.

OsviencimOsviencimautorka

Už dva roky sme sa chystali s kolegami na výlet do Osvienčimu, ale vždy sa našlo milión dôvodov prečo tam neísť. Dnes, keď už sú to bývalí kolegovia sme sa konečne zmobilizovali a stanovili termín na minulú sobotu. Každý nás odrádzal, že to nie je zrovna šťastný spôsob trávenia voľného času. Asi mali pravdu, šťastný zrovna nie, ale minimálne poučný. Celý týždeň bolo krásne počasie, no v stredu sa objavovali predpovede, že na sobotu hlásia dážď. Utešovali sme sa, že určite ten dážď nebude trvať celý deň a pre istotu som vymýšľala rôzne alternatívy ako napr. huby alebo kúpanie. Už v piatok sa však nemilosrdne objavovali predpovede, ktoré hlásili lejak ako z krhly na celý deň práve v oblasti Osvienčimu. Po rôznych peripetiách sme predsa len vyrazili na výlet. V piatok večer sme došli do Čierneho pri Čadci, kde sme bývali. Večer lialo a ráno, keď sme sa zobudili ešte viac. Po vzájomnej dohode sme sa predsa len vybrali do Osvienčimu dúfajúc, že ten dážď ustane. U nás doma sa vraví, že prší, keď niekto banuje za životom, s týmto pocitom rezonujúcim v hlave sme sa vydali na cestu.

Najskôr sme sa rozhodli ísť do Brzezinky – Birkenau (čo je tábor pri Osvienčime) a do Osvienčimu ísť až poobede.

clanok_foto_144.JPG

Pôvodne sme chceli ísť iba do Osvienčimu, lebo sme si hovorili, že vidieť dva tábory v jeden deň je priveľa. Nakoniec sme sa však dohodli, do obeda Brzezinka a potom Osvienčim. Chytili sme opačné smery, lebo do obeda bolo veľa ľudí v Osvienčime a my sme tam prišli, keď tie davy zmizli.

Trochu sme sa zamotali v meste, lebo Brzezinka tam nebola nikde vyznačená, tak sme sa pýtali domácich. Príchodom do tábora dážď pomaličky utíchal a tak sme sa vybrali na obhliadku tábora. Nemali sme zaplateného sprievodcu, čo nám určite ušetrilo veľa rán na duši, pretože keď sme stretli nejakú skupinu a započuli sme tie príbehy, človeku prišlo až zle.

osv8.JPG

Brzezinka je známa železnicou, ktorou privážali do tábora zajatcov, resp. väzňov.

Jeden symbolicky odparkovaný vozeň stál na železnici v strede tábora, bez okien a špár. Železnica viedla až na koniec tábora, kde boli plynové komory a krematóriá, čiže mohli poslať celý vozeň priamo na smrť.

osv7.JPG

Budovy komôr a krematórií stihli Nemci pri úteku podmínovať, no nerozleteli sa na kúsky, iba sa zrútili, ale ruiny zostali na svojom mieste. Pri konci železnici je pamätník zavraždeným.

osv9.JPG

Počas myslím troch rokov, tam zomrelo tam asi 1,5 milióna ľudí, z toho najviac Maďarov a Poliakov, najčastejšie to boli židia, ale našli sa tam aj cigáni a iní.

osv6.JPG

Po pravej strane boli vystavané budovy, kde väzni spávali a tlačili sa v neľudských podmienkach.

osv4.JPG

Keď sa o tom učíte v dejepise, poviete si, aké je to hrozné. Keď to však vidíte na vlastné oči, je to oveľa horšie. Vnútri boli do tehál vyryté spomienky, nápisy, mená a dátumy, ktoré svedčili o tom, že tu naozaj žili ľudia, ktorí možno chceli nechať po sebe aspoň nepatrnú zmienku.

brzezinka.jpg

Po ľavej strane zostali z budov už iba piecky a veľké stodoly, kde boli napr. záchody. Práve tu sme stretli zahraničnú skupinku, kde po anglicky vysvetľoval sprievodca, že na toalety mohli ísť väzni iba v stanovenú hodinu na 15 minút všetkých nahnali dnu. Boli tam betónové žľaby s otvormi, keď bol niekto chorý a bezvládny padol dnu a nik ho nevytiahol, nechali ho tam zhniť. Strasie vás pri tejto predstave a radšej sa snažíte hneď na ňu zabudnúť.

Vonku bola čierna obloha, sychravo a sem tam spadlo zopár kvapiek dažďa. Aj nebo plakalo za týmito dušami.

Keď sme odišli z Brzezinky, išli sme sa naobedovať do mesta a o tretej sme dorazili do osvienčimského tábora. Osvienčimský tábor boli bývalé kasárne, obrovské viacposchodové budovy s tehličkovou fasádou. Keďže sme prišli poobede, vyhli sme sa masovým davom.

V jednotlivých budovách boli expozície všeobecné a potom týkajúce sa spomienok na štáty, ktorých ľudia boli najviac postihnutí touto udalosťou. Pri vstupe sme si kúpili slovenského sprievodcu a pri každej miestnosti sme si čítali zaujímavosti o exponátoch a trochu histórie. Osvienčim bol múzeum spomienok a dokumentov, zatiaľ, čo Brzezinka bola tábor s artefaktmi. Obidve miesta však náramne smutné. V jednej budove boli pozostatky po zavraždených – desiatky tisícov kufrov, okuliare, tisíce kíl vlasov, ktoré odovzdávali na plátno, plechovky od jedovatého plynu svedčiace, že sa tu vraždilo. Státisíce ľudí, bez mena, akoby ani neboli ľuďmi.

osv11.JPG

Miestnosť plná topánok, ešte hrajúcich farbami, modré a červené lodičky, náramne podobajúce sa tým dnešným vám pripomína, že to nebolo až tak dávno. Asi najsilnejším zážitkom bolo, keď sme v tichosti vstúpili do budovy, kde sa vnútri modlilo asi 30 ľudí nahlas, asi po hebrejsky pri urne s popolom obetí a väčšina z nich mala bolesť na tvári. V ďalšom dome boli fotografie ubiedených ľudí, to bolo naozaj veľmi zlé a na to som nemala veľa odvahy.  Na konci, medzi dvomi poslednými budovami bola stena smrti, kde popravovali vybraných ľudí, jedna budova mala okná preklincované doskami, aby nevideli, čo sa vonku deje, v tej druhej boli miestnosti, kde sa boli odsúdení v celách, dokonca aj v rozmeroch 90 x 90 cm. Keď som sa ocitla pri tej stene smrti obzrela som sa a stála som tam úplne sama, naozaj strašidelný pocit, dokonca teraz, keď to píšem, zdá sa mi, že ešte horší.

Keď sme sa vracali späť, ešte sme nakukli do malej budovy, pred ktorou sa prežehnávali ľudia. Vnútri boli zachované pece, kde pálili ľudí, steny boli ošumelé a začiernené a vnútri bol zvláštny zápach. Podarilo sa nám nakuknúť do krematória, viac menej nechcene, no tieto obrazy mám stále pred očami.

Už bolo pol siedmej večer a pomaly sa brány múzea zatvárali, až po ceste domov a doma prichádza čas na to rozmýšľať, čo ste vlastne videli, keď spracúvate všetky zážitky. Neviem, či to vlastne možno volať zážitkami, alebo skôr veľmi divnými pocitmi.

Ešte aj v dnešnej dobe sa nájdu ľudia, ktorí súhlasili s týmito činmi. Každý má svoj názor, a aj keď niekto nenávidí židov alebo cigáňov, neznamená to, že nemajú právo na život, kto je on, že im ho berie? Tu sa strácala ľudská dôstojnosť a ľudia boli iba akousi živou hmotou, ktorá nemala nárok na nič, jej potupené práva ju však rýchlo robili skôr mŕtvou ako živou. Každý má právo na svoj názor, ale nik by nemal mať právo ubližovať tým ostaným. Je paradox, ako táto myšlienka o vytvorení čistej rasy dokázala ovládnuť ľudí. S nacistami spolupracovali aj farmaceutické firmy a testovali na väzňoch najnovšie lieky. Nikomu to vraždenie nepripadalo absurdné? Alebo sa len museli či chceli prispôsobiť dobe?

osv13.JPG

Ešte aj dnes sa rôzne na svete dejú podobné zverstvá, možno nie v takom rozsahu, ale pre niektorých len ťažko uveriteľné zločiny a mučenie sa páchajú stále. Čo má človek v sebe, že je toho schopný?

Trochu šokujúcim bol pohľad na ľudí so sluchátkami a cvakajúcimi kompaktmi, ktorí, sa tvárili, že si fotia bratislavský hrad. Na prvý pohľad bolo rozoznať tých, ktorí sa prišli len pozrieť a tých, ktorých s táborom niečo spájalo.

Brikenau a Auschwitz sú mementom pre nás živých, sú takým oknom do ľudskej duše, dôkazom, čoho sme schopní.

osv12.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?